Tento príspevok som sa rozhodla napísať z dôvodu, že už nedokážem mlčať a tváriť sa, že vzdelávanie na Slovensku je úžasné a dokonalé. Pokúsim sa zhrnúť môj pohľad na vec z pohľadu učiteľa, študenta a aj rodiča. Začnem cudzími jazykmi. Prečo? Lebo väčšina ľudí vie hovoriť len jedným jazykom. Pričom by to mohlo byť úplne inak. Úplne inak. Otázka napríklad na pána ministra školstva: „Ako Vám idú cudzie jazyky? Myslíte si, že máte na ne talent?“ Väčšina mladých si to nemyslí. Nemyslí si to v podstate nikto, kto ich nevie aspoň niekoľko. Ak sa pozrieme na štatistiky, tak jasne ukazujú, že na školách sa cudzie jazyky učia. Učia. Ale ako? Ja sama som šla na strednú školu s tým, že sa tam naučím okrem angličtiny aj nemčinu. No, za štyri som sa toho po nemecky veľa nenaučila. V škole určite nie. Škola jednoducho nedokáže naučiť cudzie jazyky. Robia sa maturity, robia sa testy, robia sa skúšky, robí sa to stále rovnako a prináša to rovnaké výsledky – 95% ľudí nedokáže v cudzom jazyku rozprávať. Vlastne nepoznám nikoho, kto by sa učil jazyk len v škole a vedel v ňom plynule komunikovať. Chyba je totižto v spôsobe vzdelávania. A to vám nikto neprizná. Učí sa nabaľovaním. Takzvaná metóda snehovej gule. Ale to je úplná hlúposť, prvý jazyk ste sa tak nenaučili! Učili ste sa ho úplne inak! Samozrejme je rozdiel, keď s jedným profesorom máte každú hodinu gramatiku a druhý to strieda s konverzáciami. Ale keďže osnovy sú dané Ministerstvom školstva, tak ich ani ten najlepší učiteľ ovplyvniť vo veľkej miere nedokáže. Výnimkou je čeština. Tej rozumieme, v tej vieme rozprávať. Ale po česky sme sa v škole nikdy neučili! Pozrime sa na výučbu iných predmetov. Niektoré žiakom idú, niektoré nie. Niekedy je to v žiakovi, niekedy je to v učiteľovi. Aké predmety išli vám? Aké vás bavili alebo bavia? Také, pri ktorých ste sa dobre cítili? Alebo také, kde profák prišiel a začal po vás kričať? U mojej dcéry aj syna v škole je krásne vidieť, že niektoré predmety im v celej triede „akoby zázrakom“ idú a niektoré „akoby zázrakom“ nejdú. Nejde o žiaden zázrak. Niektorí učitelia nevedia učiť tak, ako iní. Niektorí nevedia učiť vôbec, prídu a odrecitujú si poznámky. A potom skúšajú. Poznáte takých? Prečo je to tak? Prečo všetci učitelia nevedia učiť rovnako dobre? Za tých 5 rokov na pedagogickej fakulte sa učitelia učia všeličo možné, ale určite sa tam neučia nič také, ako je vedenie ľudí, komunikácia, motivácia žiakov, zapájanie hier a tvorivej predstavivosti pri výučbe. Alebo, dajme im šancu… možno sa to niektorí učia. Ale v praxi to využíva len mizivé percento. Prečo? Prečo sa to neučia? Prečo to nikto z nich nepoužíva? Bez ohľadu na titul pred menom? Na toto nech si nájde odpoveď každý z nás. Neviem, v kom je vina. Asi vo všetkých ľuďoch, ktorým až tak nezáleží na tom, aby ich decká dostávali najlepšie vzdelanie na svete. Vo svete je celkom známe, že naše školy zaostávajú. A je aj celkom známe to, že s tým nikto nič nerobí. Niekde som čítala, že nám zostáva dúfať v to, že sa to zmení. Samé od seba SA to ale nezmení určite… Aká je budúcnosť školstva? Je školstvo budúcnosť vzdelávania? A čo žiaci a študenti? Cítia sa v škole super? Príjemne? Je im v nej dobre? Zažívajú príjemné pocity pri vyučovaní? Pri každom predmete? Ak hej, tak sú veľkou výnimkou. Väčšinou je to takto: Raz som išla do školy, bola som prváčka na strednej. Bolo také príjemné jarné ráno. Celkom som vtedy bola pozítivne až priam radostne naladená, lebo som v tom čase dohrala poslednú kapitoly Tomraider I. Ku všetkému som sa stavala až prehnane optimisticky, cítila som sa vtedy fakt dobre. Prichádzala som do školy spolu s ostatnými dievčatami z nášho sídliska, autobusom číslo 32. Vtedy som chodila presne načas, štvrť hodinu pred začatím vyučovania, presne nezmyslene, ako to naše vedenie školy nariadilo. V našej škole vtedy robil školníka jeden veselý chlapík. Vždy sa s ním dalo dobre porozprávať, bol milý, slušný, aj keď na ňom bolo vidno, že je to veľmi jednoduchý človek. V to ráno stál pred školou opretý o zábradlie a pofajčieval cigaretku. Prechádzala som okolo neho, s úsmevom na tvári som ho pozdravila, celkom som bola rada, že ho vidím. On ma odzdravil a dodal: ,,Ty si jediná, koho tu dnes vidím usmievať sa, keď ide do školy.“ Vtedy som mykla plecami, ale spätne mi to došlo – to sa fakt všetci cítia až tak nahovno, keď majú do tej školy ísť? Ani mne vtedy super nálada nevydržala celý deň. V škole bola celkom nuda. Vtedy mi to až tak nevadilo, mala som vo zvyku ešte dávať v škole ako tak pozor a aj ma trochu zaujímala látka preberaná na hodinách. Taktiež som mala vtedy inú motiváciu. Absolútny pocit nudy na mňa doľahol neskôr. Mala som ísť do druháku. Mali sme letné prázdniny. Akože na oddych. Jasné, že som vôbec neoddychovala, stále som niečo robila, niekde bola, s niekým bola. Bola som plne vyťažená celé prázdniny. Ale venovala som sa veciam, ktoré ma bavili, ktoré som robila s radosťou. Potom som prišla do školy. Nadupaná energiou, s chuťou niečo robiť. A zrazu šok. Aký šok? To, že prvý deň bude ešte ako-tak zábavný, ma neprekvapilo. Ale to, čo sa dialo druhý a tretí deň, ma len ujasnilo v tom, čo na škole neznášam. Mohla som sa aj hrýzť od nudy a nepomohlo by to. Zase nabaľovanie učiva a písomky. Prvý polrok druháku prebiehal aspoň hladko. Mala som nejaké všeobecné informácie zo základnej školy, takže pre mňa nebol problém si občas prečítať zošit, alebo knihu. Vždy mi stačil výklad z hodiny. Nepríjemné obdobie pre mňa nastalo v druhom polroku druhého ročníka, keď som sa musela naozaj začať učiť. Cítila som sa vtedy veľmi zmätene. Mala som sa učiť, všetci do mňa hučali reči štýlu „uč sa, uč sa, uč sa!“ ale nikto mi nikdy nepovedal, že ako!! Toto som dlho brala ako veľký podraz na moju osobu. Dnes to vidím inak. Mala som ešte jeden problém. Od malička bývam veľmi často chorá. Keď sa na konci roka hovorili počty vymeškaných hodín, moje meno vždy žiarilo v prvej pätici. Teda som mala dva problémy. 1. nevedela som, ako sa učiť doma, 2. nebola som na hodinách, nebola som pri výklade, nemala som poznámky, nemala som vysvetlené učivo. Vtedy som chcela ísť po skončení na právo. Môj cieľ bolo mať na vysvedčení vyznamenanie (viac jednotiek ako dvojek a žiadna trojka). Absolútne som nevedela, ako to mám dosiahnuť. Dnes to už viem. Ale už na právo ísť nechcem.
Späť k škole. Malé deti sa do školy tešia. Po pár rokoch už nie. Niektoré už po pár mesiacoch. Niektoré z toho dostanú depresie. Ja som mala tiež. A to som chodila do základnej školy, kde učila aj moja mamina. Prečo som potom mala depresie a ako je možné, že som sa nevedela učiť, keď mama bola učiteľka? Lebo škola je jednoducho obyčajný nátlakový systém. Väčšina učiteľov sú štátni zamestnanci. Štáty nepoužívajú k vytváraniu svojich príjmov obchodné praktiky, ale nátlak. Školstvo nemá prakticky žiadnu konkurenciu v tomto štáte. Tých pár súkromných škôl je naozaj zanedbateľná položka, a aj to je otázne, či sa vôbec niečo zmení, keď štátny učiteľ prejde do súkromnej školy. Škola je monopol a riadia ho ľudia, ktorí sú priemerní. Riadia ho nátlakom, takže v školstve zákonite nemôže panovať dobrá atmosféra. Emócie, ako radosť zo školy a podobne? Zabudnite. Tvorenie géniov? Ako? Keď v školstve pracujú len priemerní ľudia? Zabudnite. Jasné, rodičia a rodina vravia… „teš sa do školy! Ja keď som chodil do školy, tak som ju neznášal rovnako ako aj ty, ale teš sa do nej! Veď tam tráviš polovicu svojho času, oklam samého seba, že je tam dobre!“. Nejaký čas som sa takto klamala. Potom som prijala realitu. A už som sa nemusela klamať. Skrátka a nedobre – celé školstvo je postavené na hlavu. Motivuje sa negatívne. Ak nemáš domácu úlohu, dostaneš päťku. Ak ju máš, nedostaneš nič. Ak si si zabudol učebnice, 5. Ak si si ich doniesol, logicky by mala nasledovať 1. Nie, nič. Taká pokrivená metóda cukru a biča. Bez cukru. Ak nevyhovuješ profesorovi, dá ti poznámku za neslušné správanie. Ak mu vyhovuješ, tak ti dá pochvalu? V živote som o tom nepočula. Niečo nevieš? Si hneď sprostý. Nevieš 3 slovíčka z 10? No, máš to za 3. To je úplne, ale skutočne úplne jedno, že tie tri slovíčka sú nezaujímavé a nepotrebné a že ich vieš povedať piatimi inými spôsobmi. Máš to za 3. Pamätám sa, ako ma raz jedna učiteľka skúšala. Chcela odo mňa, aby som jej povedala jednu frázu. Nevedela som presne, že ktorú chcela, povedal som jej všetky možné varianty, ale nie. Ona chcela tú, ktorú som jej nepovedala. Vrcholom je to, keď žiak vie viac ako učiteľ a začne mu odpovedať veci, o ktorých učiteľ v živote nepočul. V tomto prípade je úplne jedno, že žiak to vie. Že on to videl v telke, na nete, že komunikuje s ľuďmi na opačnom konci zemegule a nemá problém sa s nimi dohovoriť v tom cudzom jazyku. Nevedel to učiteľ. Nech sa páči, vymaž si z hlavy tie znalosti navyše a dám ti jednotku. Ono je toho viac. Určite je vám známe, keď zakomplexovaný učiteľ príde do triedy a začne si na deťoch liečiť svoje mindráky. Začne po nich kričať, nadávať im, urážať ich. A ešte sa na tom smeje. Že aký je pán. Iní učitelia sa zas boja žiakov, ktorých učia. Na nich je to vyložene vidieť, z nich je to najviac cítiť. Absolútne si nevedia vydobyť autoritu. Nevedia si autoritu získať. A tiež sa to snažia zvaliť na decká. Netvrdím, že učitelia sú od prírody zlí ľudia, alebo čo. A nechcem ani od vás, aby ste sa k nim tak správali. Správajte sa k nim naďalej tak, ako doteraz. Len s tým, že budete vedieť, že ich mindráky nemáte brať vážne. Brať vážne? Si robím srandu, že? No, nerobím. Je mi to ľúto, ale nerobím. Ak niekto dennodenne jednostaj počúva urážky a nedostáva chválu, tak po čase tomu uverí. Ako povedal klasik – „Ak sa nepochváliš sám, nepochváli ťa nikto“. Ak všetci, alebo väčšina, učiteľov bude deckám hovoriť, aké sú ony nezodpovedné, aké sú nespoľahlivé, ako sa neučia, aké majú zlé výsledky a ako by mali pridať a ako sa nevhodne správajú, tak aký bude výsledok? Čo myslíte? Zmenia sa žiaci? Ani náhodou! Na nás triedna, počas celej strednej školy, vkuse kričala. Stále sme boli podľa nej rovnako nezodpovední, rovnako nespoľahliví, rovnako sme si nenosili školské pomôcky, o prezúvkach nehovoriac, rovnako sme všade podvádzali, mali stále rovnaké výsledky a tí istí sa rovnako nevhodne správali. A učili sme sa stále rovnako. Alebo menej. A občas sme si povedali, že by sme mali pridať. Samozrejme, že nikto nikdy nepridal. Zrazu prišiel maturitný ročník. Štvrtý rok sme robili to isté. Štvrtý rok na nás triedna kričala, aby sme sa zmenili. Že už sme dospelí a podobné dristy. Každú hodinu. Jasné, že to nebolo dobré pre jej zdravie. Ale to ona nevedela. A určite nás takto nezmenila. Učiteľ účtovníctva, momichodom celkom fešák, nás naopak od prvej chvíle chválil. Akí sme my dobrí žiaci, akí sme šikovní, ako on na nás nedá dopustiť, ako sa vieme dobre naučiť, ako s prehľadom zvládame ťažké otázky, ktorými nás on skúša. Hej, vedel učiť lepšie, ako triedna. Vedel učivo vysvetliť jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Povedal ho ale len raz. Maximálne dva krát. Triedna ho povedala aj 4-5krát. Nepamätám sa, že by som sa niekedy naozaj učila na nemčinu, ktorú učila triedna. Posledný školský roky som sa do toho ani nepozrela. Ani poznámky som si nepísala. Na účtovníctvo som sa ale učila každú jednu písomku. Vždy. Skrátka mi to nedalo. Nedalo mi, že by som mala sklamať učiteľa účtovníctva, ktorého sme mali všetci radi. Ako z toho von? Ako si zachovať spokojnú myseľ a ako sa ubrániť ustavičným bullshitom zo strany autorít? Ako prežiť školu v zdraví a nenechať si zdeformovať myslenie neschopnými učiteľmi? Veľmi závisí na tom, aký postoj nadobudne učiteľ k svojim žiakom. Ak sa k nim bude správať ako k malým spratkom, tak sa aj oni tak budú chovať voči nemu. To nebude dobré pre nikoho. Hádam najlepšie to vysvetľuje tento prípad. Nestal sa samozreje na našom malom Slovensku, ale niekde v zahraničí. Dôležitý je ale fakt, že sa stal.
V jednej základnej škole mali okrem normálnych detí tiež veľmi problémových žiakov. Nevedeli čo s nimi. Vyriešili to tak, že dali všetkých najhorších do jednej triedy a do novej triedy dosadili nového učiteľa, ktorý ich doteraz nepoznal. Nevedel, že sú to problémové deti. Riaditeľ školy stál pred ťažkou úlohou, ako novému učiteľovi povedať, že mu dávajú takých hajzlíkov. Povedal mu: ,,Pán kolega, vy máte úplne ojedinelú skupinu detí. Ony sú veľmi chytré, sú priam geniálne.“ ,,Ako geniálne?“ ,,Tak napríklad tento má IQ 122, ten 132, ten 129, ten 134… ale to prináša aj problémy. Viete, tí géniovia sú ťažko zvládnuteľní. Sú nedisciplinovaní, vyrušujú a podobne. Veď viete.“ Čo sa stalo? Nikto nechápal. Tieto pôvodne nezvládateľné deti sa začali lepšie učiť, zlepšilo sa im správanie, boli omnoho„zvládnuteľnejšie.“ Na porade sa všetci kolegovia pýtali nového učiteľa, že ako to dokázal, že čo s nimi spravil. Učiteľ, o ničom nevediaci, sa pýtal: ,,Čo by som s nimi mal spraviť, robím snáď niečo zle?“ ,,Ale kdeže, tie deti sú skvelé, ale vlani boli lenivé, neposlušné a hlúpe.“ ,,Ako by mohli byť hlúpe, veď sú to predsa géniovia!“ Riaditeľ to nakoniec učiteľovi vysvetlil: ,,Musím sa vám, pán kolega, k niečomu priznať. Tie čísla, ktoré som vám povedal, tak to boli ich čísla v šatni.“ Nový učiteľ k deťom pristupoval ako k skutočným géniom. Bral ich ako osobnosti a vedel, že môžu mať chyby. A ony sa mu prispôsobili, lebo ich niekto rešpektoval. V súčasnosti sa síce modernizujú školy, nakupujú sa rôzne multimediálne zariadenie pre vzdelávanie, používa sa edukačný softvér, používa sa elektronická evidencia prítomnosti žiakov, elektronická evidencia známok… teda… aspoň by sa mala. No kvalita školstva je, dovolím si tvrdiť, omnoho na nižšej úrovni ako pred 20timi rokmi. Dnešné deti trpia rôznymi dys poruchami, nevedia čítať, nevedia porozumieť textu, nedokážu písať, nehovoriac o gramatike a ypsilónoch. Majú rôzne formy ADHD, autizmu a poruchy osobnosti. Trpia depresiami a rečovými vadami. K čomu je na školách zavádzanie projektov pre digitalizáciu, keď žiaci používajú staré učebnice, resp. žiadne? Prečo nemajú prístup k elektronickým verziám učebníc? Načo sa zakupuje systém Edupage, keď ho pedagógovia neaktualizujú a absolútne sa nesnažia využívať jeho potenciál? Lebo učitelia sú leniví. Sú leniví niečo zmeniť. Odmietajú používať elektronickú triednu knihu a neuvedomujú si, že keď na začiatku venujú dva týždne intenzívnemu zoznamovaniu sa so systémom, že tento im do budúcna ušetrí neskutočne veľa času, zjednoduší im prehľady a pod. Idú si vo svojich starých koľajach a učia svojimi starými marxistickými spôsobmi. Pre tých, ktorí nevedia, o čom točím, tak ujo Marx hlásal, že sme si všetci rovní, či už vo vzdelaní alebo v majetku. Naopak, v jeho dobe žil aj pán, ktorý sa volal Pareto a ten skúmal rozloženie bohatstva medzi talianskymi občanmi. Prišiel na to, že 80% bohatstva vlastní len 20% ľudí. Ten, kto je v horných 20%, je 16x bohatší ako ten medzi dolnými 80%. A má tiež väčšiu moc. Postupne sa ukázalo, že celý svet sa riadi týmto pravidlom. Že existuje určitá menšina, ktorá má ale ohromný vplyv na celok. My ľudia si nie sme rovní. Väčšinu bohatstva vlastní menšina ľudí. Väčšinu našich myšlienok tvoria myšlienky na zhruba rovnaké oblasti nášho života. Väčšinu času strávime na tých istých miestach. Celé školstvo je založené na robení a učení sa úplne nedôležitých a nepotrebných faktov, ktoré si človek môže nájsť na googli za niekoľko sekúnd. Taktiež nám v škole nepovedia, že ktoré sú tie kľúčové veci. Oni nám nepovedia nič o tom, ako funguje mozog, aký je hlavný formát myšlienok, ako funguje myslenie a ako funguje pamäť. Povedia, že keď sa nenaučíš na písomku, tak dostaneš 5ku. Celé zle…
Predstavme si ale teraz školstvo a školy ako jeden veľký korporát. Priemyselný korporát. Kľudne aj taký, kde som momentálne zamestnaná (a kde som sa dostala po tom, ako som bez rozmyslu šľahla na stôl moju výpoveď riaditeľovi školy, kde som učila). Tak si to predstavte. Sme veľká priemyselná firma, ktorá produkuje plastové diely pre automobilový priemysel. Čo je kľúčové pre to, aby sme si získali zákazníka? Áno áno… reklama… nízke ceny… ale predovšetkým KVALITA a bezpečnosť pri práci. V takýchto fabrikách ako je tu spomenutá sa robia audity, certifikujú sa podľa rôznych ISO noriem, len aby bola zabezpečená kvalita. Napríklad systém riadenia kvality ISO 9001 sa v prvom rade zameriava na riadenie kvality. Definícia „kvality“ v ISO 9001 sa týka všetkých tých čŕt služby, ktoré vyžaduje zákazník. Riadenie kvality znamená, čo robí organizácia pre to, aby zabezpečila, že jej služby vyhovujú požiadavkám zákazníka. ISO 9001 je určitá značka kvality služieb (aj produktu samozrejme). Je to jedna časť záruk, pri ktorých zákazník získava dôveru v náš podnik a tiež dôveru v naše činnosti či ponúkané produkty a služby. Keď má organizácia certifikovaný systém riadenia podľa medzinárodne platnej normy ISO 9001, znamená to, že nezávislý audítor skontroloval, či proces ovplyvňujúci kvalitu (ISO 9001), vyhovuje požiadavkám príslušnej medzinárodne platnej normy. Ale prečo sa necertifikuje tak obrovská organizácia akou je školstvo? Prečo neexistuje žiaden kontrolný orgán pre učiteľov? Pre kvalitu poskytovaných služieb? Veď hociktorý pedagóg si môže dávať známky podľa toho, kto mu je ako sympatický, podľa toho, ako sa vyspal a aj keď by mal vedieť dokladovať každú jednu známku, mnohokrát zo skúseností vieme, že to tak nie je. Aj mojim deťom na konci minulého školského roka pribudlo množstvo známok a ani nevieme za čo. A tu nastáva situácia, kedy sa žiaci ozvú a dožadujú sa informácie, z čoho a za čo tá známka pribudla, ale samozrejme učiteľ neodpovedá, alebo si vymyslí absurdnú odpoveď typu: „ja som Ťa sledovala celý školský rok a dávala som malé známky a keď ich bolo päť, tak som Ti ich zpriemerovala a toto je výsledok“… Ak by bolo možné odsledovať hodnotenie žiakov pedagógmi a bola by zavedená kontrolná činnosť, s hrôzou by sme zistili, že naše deti sa v skutočnosti až tak zle neučia. Vysoké percento pedagógov nehodnotí iba vedomosti ale aj úhľadnosť zošita, plnenie domácich úloh… ale je toto objektívne hodnotenie? To, že si žiak zabudne spraviť domáce úlohu predsa nehovorí o tom, že nevie danú látku. Ako som spomínala na začiatku, neexistuje spravodlivé hodnotenie… aspoň nie v našom školstve… a teraz zamyslenie… o čom je naše školstvo? Veď to nie je o vzdelávaní a učení, ale LEN a LEN o skúšaní a hodnotení, o známkovaní. Aj naše deti, keď odchádzajú ráno do školy, tak ich vyprevádzam so slovami: „A nedones štvorku…“. Alebo: „Dobre napíš písomku.“ Namiesto toho, aby som im povedala: „A nauč sa niečo dôležité.“
Áno… učitelia si už dávno pomýlili pojem, že učiteľ je od slova učiť a nie od slova skúšať a hodnotiť. Ako chcú žiakov niečo naučiť, keď im dávajú robiť si samým poznámky, diktujú im veci bez toho, aby im ich vysvetlili? Ako chcú, aby boli dobrí v niečom, keď ich k ničomu nemotivujú? Naopak, demotivujú… všetkými, vyššie spomenutými príkladmi. Ale vráťme sa teraz trošku späť ku kvalite. Teraz ku téme kvality práce a kvality pracovných miest. Kvalita práce je témou identifikácie jednotlivých parametrov práce, účasti človeka v práci, jeho spokojnosti s prácou, ale aj témou zabezpečovania dobrých pracovných miest zo strany zamestnávateľov, vlády a ďalších účastníkov predovšetkým na trhu práce. Európska politika pred vyše 10 rokmi pristúpila k operacionalizácii pojmu kvalita práce (neskôr sa používal a používa pojem kvalita pracovných miest) a boli vypracované indikátory kvality práce, teda výber rozhodujúcich parametrov či znakov práce (pracovného miesta) za účelom posúdenia miery kvality (či nekvality). Celý tento koncept kvality práce a indikátorov posudzovania miery jeho kvality má zmysel najmä vo väzbe na vyhodnocovanie účinnosti politík uskutočňovaných so zámerom podporiť rozvoj kvality práce a pracovného života. Problematika zlepšovania kvality pracovného života je už staršia a podľa štúdie S.A. Dahla, T. Nesheima a K.M. Olsena sa treba pozrieť na európske a americké experimentálne aktivity z tejto oblasti ešte do 60-tych rokov 20. storočia. Podľa týchto autorov potom v priebehu 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia hlavným predmetom politík Európskej únie bolo tvoriť pracovné miesta a redukovať nezamestnanosť, a nie zameriavať sa na kvalitu týchto pracovných miest. Až neskôr sa pozornosť začína sústreďovať aj širšie než len na miery zamestnanosti ako kľúča k sociálnej inklúzii. Do povedomia sa dostáva Európsky sociálny model a Európska stratégia zamestnanosti, kde nie je dôležité len mať viac pracovných miest, ale mať viac dobrých pracovných miest a mať kvalitný pracovný život. A tu vyvstáva otázka. Sú podľa váš učitelia vo svojej profesii šťastní? Ako môže byť šťastný učiteľ či pedagóg, keď už vchádza do práce s výrazom masového vraha celý deň iba jačí po deťoch? Ako on môže mať dobrý pocit z vykonanej práce, keď vlastne deti nič neučí, len im diktuje poznámky alebo im nadáva do hlupákov? Napriek tomu sa sťažuje, že musí opravovať písomky, že musí zapisovať známky… že koľko veľa administratívnej práce má. Ale ako som už spomínala, existujú systémy, ktoré im túto administratívnu prácu skrátia na minimum… ale oni nechcú… sú presne takí ako ich žiaci… im sa nechce učiť, lebo ani ich učiteľovi sa nechce učiť nové veci. Sťažuje sa, že musí opravovať písomky, ale už dopredu vie, aké známky dá, lebo ich neučil, tak budú známky od 4 po 5. A takto je to stále dokola už dvadsať rokov.. stále vyhoretí učitelia, podľa učiteľov hlúpi žiaci a celý systém zlý. Ale nikto sa nepostaví a nepovie… STAČILO! Bohužiaľ som asi len jediná lastovička, ktorá prahne po zmene vzdelávania, lebo keby nás reálne bolo dostatok, tak by sa zmena udiala a dokázali by sme spolu veľké veci… Ale teraz? Ostáva nám naozaj iba čakať?