Minulý týždeň ma oslovil kolega Matúš Zajac, mimochodom veľmi známy slovenský fotograf, ktorý sa venuje dokumentárnej fotografii, či by som nebola ochotná stáť ako model pre žiakov 3.B triedy na predmete Fotografia, vraj budú fotiť tzv. psychologický portrét. No čo ten psychologický portrét vôbec je? Na pomoc som si vzala informácie od PaedDr. Ľuboša Ďurdiaka, PhD., renomovaného psychológa, ktorý sa vo voľnom čase venuje fotografovaniu.
Psychologický portrét
Pri fotografii ide podobne ako pri kreslení a maľovaní o vizuálne výtvarné umenie, ktoré sa rozvíja v ploche a jeho základnými výrazovými prostriedkami sú línia, tvar a farba. Podstatným rozdielom je, že pri fotografovaní autor vytvára („maľuje“) obraz pomocou svetla. Fotografia zasahuje vnútro človeka silným spôsobom, lebo v ňom formuje hodnotový systém, postoje, názory a v konečnom dôsledku aj následné konanie. Podstata tejto sily fotografie spočíva v tom, že jej autor ju vytvára na základe svojho vnútorného cítenia, jeho tvorivé dielo tak odráža jeho náladu, duševné rozpoloženie, plány, zámery, hodnoty i rôzne postoje. Zjednodušene by sme mohli povedať, že fotograf podvedome alebo vedome necháva vo fotografii svoj odkaz. Samotná fotografia spätne pôsobí na jej tvorcu, ale aj na iných obdivovateľov fotografie, ktorí sú v pozícii pasívnych prijímateľov informácií, ktoré fotografia vyžaruje. Z veľkého množstva fotografií sa ľuďom páčia a zvyčajne si vyberajú tie, ktoré najviac zodpovedajú ich individualite. Aj z tohto dôvodu je hodnotenie fotografie veľmi subjektívnym procesom.
Aby mohlo akékoľvek umelecké dielo pôsobiť na osobnosť človeka a formovať ho, musí na človeka priamo pôsobiť, aby ním mohlo byť vnímané. Podobne je to aj s fotografiou ako umeleckým dielom. Aj jej bežné prezeranie vyvoláva v psychike človeka reakciu zložitých psychických procesov, ktoré v konečnom dôsledku vplývajú na jeho celkový psychický stav. Navyše, pri vnímaní umeleckého diela nejde iba o bežné vnímanie, ale aj o vnímanie estetické. Rozdiel spočíva v tom, že pri bežnom vnímaní je cieľom človeka orientovať sa vo svojom prostredí a tak získať obraz o predmetoch pôsobiacich na jeho osobnosť, aby uspokojil svoje základné potreby. Pri estetickom vnímaní je cieľom poznávanie krásy, pôžitok z farieb, tvarov a línií predmetov, pričom je určované predovšetkým vkusom a potrebou vnímať a vytvárať krásu.
Fotografické umenie poskytuje dostatok priestoru a príležitostí, aby sa mohlo stať jedným z vhodných prostriedkov psychohygieny. Autor fotografického diela totiž uplatňuje pri tvorbe svoj vlastný tvorivý potenciál, práca ho často pohltí celého a slúži mu ako prostriedok sebavyjadrenia a sebaurčenia. Pri tvorbe, ale aj pri vnímaní fotografie, je možné sa ponoriť do svojho vnútra a sústrediť sa iba na svoje prežívanie, na svoj vnútorný zážitok. Často pri tom dochádza k osobnému uspokojeniu, k odreagovaniu sa od bežných starostí a k náhľadu do svojho vnútorného sveta. Človek pri tom môže úplne vypnúť svoje myslenie a zbaviť sa stresu. Tvorca fotografie i jej vnímateľ tak môžu do diela premietnuť svoje pocity, zážitky, radosti, starosti i problémy a v samotnom diele môžu nachádzať ich riešenie. Proces fotografovania ako aj výsledné fotografické umelecké dielo tak môže mať veľký význam pri sebapoznávaní, sebaformovaní človeka, ale aj v rámci jeho psychohygieny.
Čo myslíte, podarilo sa mne a fotografovi, Marekovi Budaiovi vystihnúť fotografiou moje emócie?
