Učiteľ má v súčasnosti oveľa náročnejšiu úlohu v motivovaní žiaka, keďže už nie je pre neho jediným nositeľom nových informácií. Učiteľ si kladie otázky:
- Ako motivovať žiaka?
- Ako riadiť a usmerňovať edukačný proces tak, aby daná téma zaujala žiakov a oni boli jeho aktívnymi účastníkmi?
- Ako prepojiť danú tému so životom, a tak získať pozornosť žiakov?
- Ako postupovať tak, aby sme žiaka pripravili na život?
Učiteľ musí mať na zreteli napredovanie techniky a potreby človeka z hľadiska vzdelávania v čase, keď sa jeho žiak zaradí do pracovného procesu. Čo je pre žiaka dôležitejšie v súčasnej explózii informácií – vedieť naspamäť množstvo faktografických informácií, alebo vedieť potrebné informácie vyhľadať, spracovať a využiť v praktickom živote? Jednou z možností ako motivovať súčasného žiaka je projektové vyučovanie. Slovo projekt je podľa Slovníka cudzích slov latinského pôvodu a označuje návrh na uskutočnenie určitého zámeru spolu s určením spôsobu jeho realizácie. Žiak chce vedieť, prečo sa učí, aký je cieľ jeho snaženia, ako využije v živote to, čo sa v škole naučil. Už mu nestačia len získané informácie, ktoré si niektorí šikovní žiaci dokážu nájsť na internete skôr, ako učiteľ vysloví určitú informáciu. Žiak potrebuje hľadať a nájsť súvislosti medzi javmi, riešiť problém, vytvoriť konkrétny produkt ako výsledok určitého procesu, vysloviť a zdôvodniť svoj názor, argumentovať, nielen získavať poznatky, ktoré sú súčasťou obsahu učiva, ale rozvíjať svoj osobnostný rozmer, vlastnosti ako samostatnosť, zodpovednosť, cieľavedomosť. Učiteľ vychádza zo skúseností žiakov, ktoré získali napríklad od rodičov, cestovaním, z internetu, filmov a podobne.
Myšlienky spojené s projektovým vyučovaním vychádzali z kritiky herbartovskej školy, ktorá bola modelom vyučovania v Európe a Amerike na konci 19. storočia. V tomto období bol kritizovaný spôsob učenia sa žiaka, jeho pasivita v edukačnom procese. Poznatky žiaka boli teoretické, cieľom bolo, aby si žiak učivo zapamätal, opakoval to, čo učiteľ povedal.
Kopernikovský obrat do pedagogického myslenia priniesla reformná pedagogika alebo hnutie novej výchovy, uprednostňovali sa metódy zamerané na vlastnú prácu detí, samostatné hľadanie a riešenie problémov (pokusné polia, záhrady, dielne). Základom projektového vyučovania sa stala pragmatická pedagogika J. Deweye a W. H. Kilpatricka, ktorý v r. 1918 napísal ucelenú štúdiu o projektovom vyučovaní.
Kritika herbartovskej školy bola aj kritikou organizácie vyučovania. Bola tu požiadavka zmeniť usporiadanie vzdelávacieho obsahu tak, aby zodpovedalo životu žiaka a umožnilo mu hlbšie sa ponoriť do učiva. Na začiatku 20. storočia sa viedli diskusie o podobe projektov, o ich zameraní predovšetkým na aktivitu a zodpovednosť žiaka. Významným princípom výberu témy bol vzťah k regiónu, napríklad definovať a analyzovať základné prvky stredoveku – výlet na blízky hrad. V 20. – 30. rokoch 20. storočia sa za ideálne východiskové situácie projektov považovali také, ktoré vyplynuli z momentálnej situácie v triede – spontánne projekty. Viedli k mimoriadnej aktivite žiakov, ale na druhej strane neuplatňovali v dostatočnej miere systematickosť a postupnosť, preto sa začali viac uplatňovať projekty, ktoré navrhol učiteľ a žiaci ich dotvorili spolu s ním. Hlavným cieľom projektu bolo, aby si žiak úlohu osvojil. K znovuobjaveniu projektového vyučovania dochádza v 90. rokoch 20. storočia, podporilo ho aj zavedenie štátnych vzdelávacích programov.
M. Kubínová (2002) nazerá na projekt ako na typ vzdelávacej stratégie založenej na aktívnom prístupe žiaka k vlastnému učeniu. Projektové vyučovanie umožňuje:
– napĺňať potreby a záujmy žiaka,
– rozvíjať schopnosti žiaka,
– posilňovať sebareguláciu žiaka,
– realizovať zmenu rolí učiteľa a žiaka,
– realizovať tímovú spoluprácu,
– aktualizovať školské podnety,
– uplatňovať interdisciplinaritu a orientáciu na prezentáciu.
Kratochvílová (2006) uvádza, že pojem projektové vyučovanie je vymedzovaný ako výučba založená na projektovej metóde. Definuje ju ako „usporiadaný systém činností učiteľa a žiaka, v ktorom dominantnú rolu majú učebné aktivity žiakov a podporujúcu rolu poradenské činnosti učiteľa, ktorými smerujú spoločne k dosiahnutiu cieľov a zmyslu projektu. Komplexnosť činností vyžaduje využitie rôznych čiastkových metód výučby a rôznych foriem práce“.
Zdroj:
Projektové vyučovanie v edukačnom procese (Darina Bačová, Ľudmila Novak Ducká, Mária Onušková), 2014