Kam speje ľudstvo? Túto otázku počujem čoraz častejšie z úst starších ľudí, mamy, babky, dokonca aj niektorí naši učitelia už túto otázku položili v rámci vyučovacích predmetov. A tak som sa nad tým začala zamýšľať aj ja sama a začala som si uvedomovať, že niečo nie je v poriadku s dnešným svetom.
Keď som bola malá, milovala som pozerať staré filmy z obdobia 30tych rokov 20. storočia. Všetci tí krásne slušne oblečení ľudia, upravené dámy, zdvorilostné frázy, úcta k starším, úcta k dámam… Všetko som to ako dieťa „žrala“ a verila, že takto sa aj ku mne raz budú ľudia správať. Ale omyl. Vyrástla som do sveta, kedy sa absurdity považujú za normálne, kedy oplzlé nadávky sú súčasťou každodenného života, kde sa už ľudia na ulici nezdravia a nepýtajú sa susedov, akí mali deň. Vyrástla som do sveta plného hnevu, závisti, zloby, neúcty a hlavne nezáujmu o iných. V školách nás učia sebe láske, ako byť so sebou sám spokojný, ako byť sám sebou, ale k čomu nám to je, keď nedokážeme prejaviť lásku k človeku. Mnohokrát si v mojom okolí všímam, ako ľudia prejavujú viac lásky a súcitu k zvieratkám, ako k iným ľuďom. Takým príkladom je moja suseda teta Viera, ktorá doma chová osem mačiek a jedného psa. Psík sa volá Astor a chodí ho každé ráno venčiť pred blok. Asi pred mesiacom, vonku bola ešte poriadna zima, cez ulicu ležal na lavičke poskromný človek, ale nevyzeral na bezdomovca. Zjavne mu bolo nevoľno. Teta Viera práve prechádzala okolo neho, keď sa Astor rozhodol, že urobí potrebu na pánovu tašku, ktorú mal opretú o lavičku. Stála som na balkóne ako obarená. Vôbec toho psíka neupozornila a dokonca dostal pamlsok. Pán jej niečo hovoril, no ona sa mu posmešne vyškierala. Neskutočné. Vtedy som si dávala do súvisu všetky tie moje myšlienky, že niečo len predsa bude pravdy na tom, že sa vytratila ľudskosť. Myslím si, že ani tá nešťastná covidománia, ktorá tu bola dva roky tomu nepomohla. Ešte viac ľudí rozdelila. Teraz, keď už nie sú skoro žiadne opatrenia, stále sa nájdu agresívni jedinci, ktorí bezdôvodne útočia na ostatných len preto, lebo sa boja O SEBA. A zase sa dostávam k pojmu SEBECKOSŤ. Zase len JA JA a nikto iný. Svetu vládne arogancia, mladí ľudia sú drzí, starším odvrávajú a neakceptujú autority. Mnoho mladých ľudí je vychovávaných formou, že máme byť priebojní a ísť si za svojim, ale skôr je to na škodu ako na úžitok. Prestávame si vážiť starých ľudí, pretože sme presvedčení, že žili „za sociku“ a nám je vnucovaná myšlienka, že to bol zlý a chorý systém. Ale bolo to skutočne tak? Nie je chorý systém tento, v ktorom žijem ja? Ľudia si menia pohlavia, sobášia sa homosexuálne páry a adoptujú si deti, muži sa obliekajú ako ženy, chodíme v teplákoch do školy, nikoho ani nepozdravíme. Za každú nepodarenú situáciu hneď používame vulgarizmy. Mladé partnerstvá nechcú svadby, všetko je len o peniazoch, slobodné matky majú väčšie výhody ako tie vydaté. Mladí ľudia dokonca ani nechcú deti, lebo sa nám vštepujú štandardy, že kariéra a „vyžitie“ je prvoradé. Pcháme do seba rôzne vitamínové prípravky, chémiu a pritom nás všade presviedčajú, že čo všetko sa na nás valí, ako môžeme byť chorí už len z toho, že niekto na nás pozrie. Žijeme v neustálom strachu, nátlaku a presviedčaní o tom, akí máme byť tolerantní a nediskriminovať. Ale k čomu sú nám tieto vlastnosti, keď sa vytratila čistá a zdravá láska, úcta a slušnosť?
Myslím si, že svet speje do záhuby. Na jednej strane neustále počúvame o preľudnení planéty, no na druhej strane je množstvo rodín, ktoré sa neskoro začnú snažiť o prvé dieťa a ak vôbec. Mnoho párov je neplodných, mnoho žien nechce deti v dnešnej dobe. Vytratil sa kult matky – základu rodiny. Takisto počúvame neustále o otepľovaní planéty a uhlíkovej stope, no obrovské korporátne spoločnosti produkujú abnormálne kvantá výrobkov, ktoré sú nad rámec reálneho používania. Všetko to, čo som vyššie spomínala, či už je to stúpajúci počet homosexuálnych vzťahov, alebo nevraživosť medzi ľuďmi, momentálne prebiehajúca vojna, ktorá opäť, podobne ako pri covide, rozdeľuje ľudí na dve skupiny, ekonomické problémy a všetky okolité aspekty podľa mňa výrazne prispievajú k tomu, aby sme sa ako svet dostali do záhuby oveľa skôr ako si myslíme.