Čo je to vlastne rodina? Rodina je primárna sociálna skupina, ktorá pozostáva z 2 a viacerých členov žijúcich v jednej domácnosti, kde sú jednotliví členovia spojení zväzkom manželským, pokrvným, súrodeneckým, rodičovským alebo adoptívnym. Poskytuje svojim členom potrebné zázemie, uspokojuje ich potreby a sprostredkúva skúsenosti, ktoré nie je možné získať nikde inde. Idea rodiny sa ukazuje byť jedným z najsilnejších podnetov ľudského bytia, neodmysliteľnou súčasťou ľudskosti a súčasne hodnotovým základom budúcnosti. Rodina je zdrojom základného bohatstva spoločnosti. Významným spôsobom sa podieľa na tvorbe ľudského potenciálu, ktorý je najvzácnejším potenciálnym bohatstvom každej krajiny a najcennejším plodom života týchto rodín sú deti. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pojem ,,rodina“ je jednoduchý a jednoznačne daný pojem. Rodina je však veľmi široký pojem, na ktorý existuje mnoho definícií. Neexistuje všeobecne platná definícia. Rodinou sa zaoberá nielen sociológia, ale aj iné vedy, ako napríklad psychológia, pedagogika, filozofia.
Rodina je v našej spoločnosti pokladaná za základnú inštitúciu spoločnosti. predstavuje sociálne zariadenie, ktorého základným účelom je vytvárať súkromný priestor pre reprodukciu spoločnosti, ktorý je chránený pred víriacim sa a neprehľadným verejným svetom. Postavenie rodiny v SR upravuje Zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v článku 1 hovorí: „Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“ Rodina ako primárny kontext ľudskej skúsenosti má nenahraditeľný význam pre vývoj a život človeka. Každá rodina predstavuje zoskupenie ľudí s odlišnými ľudskými potrebami, ktoré sa usilujú o vytvorenie súladu medzi sebou prostredníctvom verbálnej aj neverbálnej komunikácie. Rodina je miestom zrodu prvých medziľudských vzťahov, predstavuje systém hľadajúci svoje miesto v spoločnosti.
Vzťahy medzi manželmi sú pre rodinu základným a oporným pilierom. Ak sa narušia vzťahy medzi manželmi, zákonite nasleduje aj narušenie, rozvrat rodiny. Z časového a významového hľadiska je rodina primárny článok sociálneho vyzrievania indivídua. V rodine prichádza jedinec do kontaktu s láskou, ktorú prijíma a dáva najavo. Rodina je teda prvoradým zdrojom lásky, ktorá sa šíri spoločnosťou. A práve láska a vzájomná transformácia je dôležitá pre správne fungovanie rodiny, vzťahov medzi členmi.
Rovnako ako v spoločnosti aj v rodine sa odohrávajú sociálne zmeny. Za posledné štyri desaťročia sme svedkami hlbokých až radikálnych zmien v súčasnom chápaní rodiny na úrovni sociálno-konvenčnej, morálnej a personálnej. Rodina podliehajúca mnohým zmenám ostáva oporným bodom pre svojich členov a základnou spoločenskou jednotkou napriek tomu, že v nej v súčasnosti prebiehajú také zmeny, ktoré vyvolávajú určitú neistotu alebo dojem určitého neporiadku. Naďalej platí, že rodinu tvorí rodičovský pár a deti. Spoločenstvá samotných párov bez detí sú síce domácnosťou, nie však rodinou. V súčasnosti zaniká tradičné spoločenské prostredie a ak hovoríme o zmene rodiny a odvodzujeme tieto zmeny od „tradičnej normálnej rodiny“, v ktorej sú obidvaja rodičia detí manželmi, žijúcimi so svojimi deťmi v spoločnej domácnosti, tieto zmeny sa vzťahujú k takémuto harmonickému obrazu rodiny. Jednou zo základných príčin premeny rodiny je premena ženy a jej sociálnej pozície. Dochádza k určitým zmenám v rodových rolách, v rozdelení zodpovednosti a úloh v rodine. Otcovstvo nadobudlo nový význam. Aktívne zapájanie otcov do starostlivosti o deti je tiež podporované opatreniami rodinnej politiky. Rodina založená na partnerstve, s dvoma živiteľmi a s mužom, ktorý chce rozvíjať aktívne otcovskú rolu, je jednou z možností nových rodinných foriem. Zástancovia kohabitácií však tvrdia, že v našom type spoločnosti o rodine môžeme hovoriť ako o rodinnom spolužití ľudí, ktorého jadrom je citová väzba medzi nimi, pričom partneri môžu byť opačného ako aj rovnakého pohlavia. Zmeny, ktoré v spoločnosti prebiehajú, sa premietajú do hodnotového systému rodiny a prejavujú sa charakteristickými črtami:
- Oblasť zakladania rodiny stráca svoju ritualizovanú podobu.
- Znižuje sa stabilita rodiny.
- Mení sa celková štruktúra rodiny.
- Rozvoj zaznamenáva antikoncepcia a plánované rodičovstvo.
- Dôraz na materiálne hodnoty a zvýšenie svojej životnej úrovne.
- Vysoká zamestnanosť a vzdelanosť žien popri „plnom úväzku“ v domácnosti.
- Dvojkariérový model rodiny.
- Odklon od predošlej typickej koalície (dominantný hostilnejší otec a láskavá submisívnejšia matka).
- Dochádza k obmedzeniu bezprostredných kontaktov medzi partnermi aj rodičmi a deťmi.
- K zmenám dochádza v organizácii rodinného cyklu.
Tieto zmeny, ktorými si rodina preskákala, sa stali nekontrolovateľnými a veľa klasických sociálnych teórií predvídalo, že s modernizáciou spoločnosti bude klesať dôležitosť rodiny a nahradia ju neosobnejšie druhy sociálnych väzieb. V modernej spoločnosti si nárokujete na pôžičku, miesto toho, aby ste sa spoliehali na bratranca, alebo niekoho z rodiny, prídete prosto do banky, alebo si jednoducho vyberiete, kto vám vyhovuje. Pozornosť v súvislosti s rizikom chudoby sa kladie na príjem a jeho rozdelenie v spoločnosti. Rodina sa musí vyrovnávať s premenou hodnôt v súvislosti so spoločenskými zmenami. Demokratizácia spoločnosti a prijímanie západoeurópskeho životného štýlu vyjadrovali súčasne rozširovanie individualistických postojov, zamerané na vlastné záujmy, sebarealizáciu a slobodu voľby, rapídny rozvoj konzumného spôsobu života a tendenciu k odmietaniu tradičných hodnôt v prospech liberálnych. Zmeny v spoločnosti môžu byť kultúrne, priemyselné a politické Trvácnosť manželského zväzku je neraz relativizovaná s poukazom na to, že máme právo vyberať svoje osobné šťastie v ktorejkoľvek fáze života. Rodina sa tak stáva veľmi nestálou spoločenskou inštitúciou, pretože jej trvalosť spočíva na rozdiel od dôb minulých na neobyčajne krehkých základoch, osobitne na kvalite emočných vzťahov. Nebezpečenstvá a riziká rodinného spolužitia môžeme logicky odvodiť z nedostatku uvedených zdrojov. Nasledujúce úskalie má súvis s konfliktom nárokov z oblasti práce a oblasti rodiny. Ľudia, pre ktorých je vysokou hodnotou šťastie, úspech a materiálne zaistenie, väčšinu svojho času deťom nevenujú. Aj keď ich deti sú očakávané a zámerné, rodičia im čas zorganizujú tak, aby sa „zabavili“, ale sami sa veľmi neangažujú. Ak chcú rodičia, hlavne matky, zvládnuť náročnú prácu i rodinu, doplácajú na to veľmi často únavou, vyčerpaním a absolútnym nedostatkom času k obnove síl. Všetky zmeny len dokumentujú, že súčasná rodina zaznamenáva veľkú existenčnú krízu, a tu nemyslíme na jej materiálnu stránku. Súčasná rodina teda zastupuje neporovnateľne obsažnejší pojem ako ponúkajú tradicionalisti. Akceptovanie rozdielnych foriem rodinného spolužitia v ich dynamike je vážnym zásahom do konzervatívnych predstáv. Vynímajúc iného tiež nabúrava predstavu, že jedine „usporiadaná“ heterosexuálna manželská rodina je perspektívna a schopná vychovávať a reprodukovať „normálnych“ a morálnych občanov, zodpovedne si plniacich všetky svoje úlohy. Taktiež sa častejšie stretávame s rodinou, kde sa vytratila vzájomná blízkosť, intimita, dôvera, empatia, kde pre zotrvanie v skupine majú niektorí členovia dôvody racionálne, kalkulačné, t. j. hlavne materiálneho charakteru (spoločný majetok, udržanie rodiny ako podmienka dedenia) a pod. Manželstvo a rodinu okrem materiálneho základu a lásky drží aj strach pred osamelosťou. To, čo hrozí a vzbudzuje obavy za hranicami manželstva a rodiny, je osamelosť, ktorá je možno pri všetkých krízach a konfliktoch najstabilnejším základom manželstva a aj rodiny. Mnohé vlastnosti získava človek práve v rodine, v ktorej žije. Rodičia či starí rodičia, ktorí zaujímali nekritické stanoviská k iným generáciám, prenášajú tieto posolstvá na deti a pomáhajú utvárať ich mienku o iných generáciách. Každá veková skupina má svoje vlastné predsudky. Deti často zveličujú originálnosť vlastnej prežitej skúsenosti. Generácia rodičov vplyvom zvykov, ktoré preferuje a absolutizuje, akoby tým odopierala svojim deťom právo na samostatné tvorenie, ktoré vo svojej dobe sama vyžadovala od svojich rodičov. Osobitnú úlohu zohráva generácia mládeže, pretože ako sociálna skupina vstupuje do vzťahov najviac a jej pôsobenie má rozhodujúci vplyv nielen pre rodičov, ale taktiež aj starých rodičov. Striedanie generácií je sprevádzané sociálnymi (generačnými) vzťahmi, ale aj konfliktami, ktoré môžu mať rôznu intenzitu a rôznu podobu. Na začiatku 21. storočia sa rodina stáva privilegovaným a vyhľadávaným miestom medziľudských vzťahov. Rodiny chcú demokraticky rozhodovať o svojom živote. V rodinách prevláda konzumný spôsob života, rodina sa stáva miestom obyčajného fyzického spolužitia. Presadzuje sa skôr egoizmus, individualizmus, súťaživosť a minimalizujú sa tradičné hodnoty. Teda rodina má vo svojej moci dať najavo dieťaťu, že je jeho základnou životnou istotou. Rodina sa nedá nahradiť inými formami, o čom svedčí výchova detí v detských domovoch. Príkladom môže byť aj absencia rodinného prostredia, kde sú takzvané ,,vlčie deti“, ktoré v dôsledku neuspokojenia základných ľudských potrieb nevedia rozprávať, sú naučené iba vydávať rôzne zvuky. Rodine sa pripisujú zidealizované, posvätné vlastnosti a poslanie. Je symbolom súdržnosti, tepla, vzájomného chápania a rešpektu. Za základ rodinnej lásky je považovaná materinská láska ako prejav vzťahu matky k deťom. Taktiež dôležitá je aj otcovská láska, ktorá má základ v pokrvnej príbuznosti. Otcovská láska k deťom je najmä prejavom starostlivosti o ich splodenie, materiálne zabezpečenie, podpory a ochrany v životných situáciách. Dieťa je predurčené láske, teda aby milovalo a bolo milované. Významným poslaním rodiny je aj zachovávanie a rozvíjanie mravných princípov podporujúcich úctu k životu. Bez týchto princípov by neexistovala ani solidarita v rodine, a tak isto ani vzájomná pomoc. V dnešnej dobe sa často stretávame s tým, že manželia chcú mať deti, no boja sa povinností, ktoré sa spájajú s rodičovstvom. Boja sa rizika sebaobetovania, ktoré by v ich živote pokladali za záťaž. No je dôležité, aby si človek uvedomil, čo v jeho živote zohráva väčšiu dôležitosť a úlohu, čo je jeho zmyslom života. Spoločenstvo rodiny je založené na princípoch spolupráce všetkých členov rodiny. Každý člen rodiny má k dispozícii potrebný priestor pre svoju vlastnú autonómiu. Myslíme si, že v rodine je dôležité dbať na kvalitu vzťahov medzi sebou. Záujem o ostatných členov rodiny sa zakladá na úcte voči rodine. Oddanosť a úcta vo vzťahu matky, otca a ich detí má svoj osobitý rozmer, a preto je dôležité, aby si deti vážili svojich rodičov, pretože len tak sa môžu naučiť, že tým podstatným v živote nie je uspokojovanie vlastných potrieb, ale práve záujem o druhých, najmä o svoju rodinu.