Marec bol prvýkrát vyhlásený za mesiac knihy v roku 1955 na počesť Mateja Hrebendu, legendárneho šíriteľa knižnej kultúry. Matej Hrebenda (10. 3. 1796 – 16. 3. 1880), vášnivý milovník a zberateľ príbehov, sa totiž narodil aj zomrel v marci. Jeho lásku k slovám komplikoval jeho zdravotný stav – Hrebenda bol nevidiaci. Napriek tomu zasvätil svoj život literatúre a zbieraniu kníh zo všetkých kútov sveta. Hoci bol slepý, neváhal kvôli knihám putovať niekoľko dní a nocí na jednoduchom voze. Jeho životným poslaním bolo zbieranie a záchrana starých kníh, o ktoré sa staral s priam otcovskou láskou. Okrem zbierania a čítania sa venoval aj šíreniu literatúry medzi prostý ľud, ale aj zámožné rodiny a pánov z vyšších vrstiev. Knihy predával, požičiaval a neraz aj rozdával. Práve vďaka nemu sa krásna literatúra dostávala aj tam, kde o nej dovtedy nik nepočul. Hrebenda sa zaslúžil o to, aby aj tí najchudobnejší ľudia mali prístup ku knihám a mohli sledovať dianie okolo seba.
My sme sa aj pri tejto príležitosti stretli s mojimi milými študentami a kamarátmi v kníhkupectve a pri kávičke sme si porozprávali príbehy, ktoré sme nedávno čítali a navzájom sme si odporučili knihy, ktoré si myslíme, že by ostatných mohli tiež zaujať.
Za seba by som odporučila určite knihu „Marie Curie-Sklodowská a sila snívať“. Je to novinka roku 2023. A kto bola Maria Curie-Sklodowská? Bola to významná francúzsko-poľská vedkyňa, chemička a fyzička. Hoci sa narodila v Poľsku, väčšinu života a vedeckej kariéry prežila vo Francúzsku. V roku 1903 získala prvú Nobelovu cenu za fyziku, v roku 1911 druhú za chémiu.
Marie Curie-Sklodowská a sila snívať je nesmierne čítavý, pútavý príbeh o jedinečnej žene. O jej detstve a formovaní, o nezlomnej vôli a inteligencii. O jej odhodlaní, vlastenectve. O jej láske k Pierrovi Curiemu, o jej role manželky a matky.
Chvíľami sa neveriacky pri čítaní zastavíte a poviete si – ako to táto žena dokázala všetko zvládať?! A možno to je to, že som sa trošku v tej Márii našla aj ja. Tiež som ako matka s dvoma deťmi študovala na viacerých vysokých školách a popri tom som pracovala na plný úväzok. Tiež sa mnoho známych pozastavovalo nad tým, ako sa to všetko dá skĺbiť. Ale dá sa. Len je potrebný správny „time management“, podpora najbližších a ich ochota pomôcť a najmä odhodlanie.
No ale naspäť ku knihe. Vo vedeckej línii sledujeme štúdium Marie na Sorbonne, jej diskusie o symetrii, magnetizme, kryštálových štruktúrach. O žiarení, rádioaktivite a objavení nových prvkov polónium a rádium. O získaní Nobelových cien… „Žena dostala cenu za vedecký výskum? Neslýchané! Kde vzala čas na to, aby sa popri domácnosti a výchove dieťaťa venovala vede? Neuveriteľné! Žena má doktorát z fyziky? Nehorázne! Manželský pár spoločne skúma rádioaktivitu? Manželské spolužitie vo fyzikálnom laboratóriu? To azda nie! Aby napokon žena objavila rádioaktívne prvky rádium a polónium? To tu ešte nebolo!“. Také čosi bolo pre novinárov i pre verejnosť ťažko stráviteľné. A Marie s Pierrom zasa ťažko znášali záujem novinárov i verejnosti. Popri tejto vedeckej linke je aj silne rodinne založená. Ukazuje postavenie dievčat a žien v spoločnosti. A skvele približuje ťažký život vo vtedajšom Poľsku, ktoré bolo v područí cárskeho Ruska a ako sa Poliaci snažili odolať útlaku Rusov. Ako sa usilovali udržať poľské tradície, zvyky, svoju reč…
Marie Curie zomrela4. júla 1934 počas pobytu v sanatóriu vo Švajčiarsku, vo francúzskom kantóne. Ošetrujúci lekár uviedol ako príčinu smrti pernicióznu anémiu s mimoriadne závažným priebehom. Kostná dreň poškodená rádioaktívnym žiarením už nebola schopná produkovať červené krvinky. Podľa neho bolo priam neuveriteľné, že sa vôbec dožila šesťdesiatsedem rokov. Bola presvedčená, že vedecké objavy si vyžadujú obete. Jej hrdinský postoj čiastočne vysvetľuje, že bola ochotná vystaviť vplyvu nebezpečného žiarenia aj sama seba.
